Prosím a ďakujem sú dve slová, ktoré by sme mali v rámci dňa používať najčastejšie. Keď pozorujem okolie, zisťujem, že veľmi často „prosím“ a „ďakujem“ absentuje, a dokonca deti nemá kto upozorniť, ak si vypýtajú niečo bez „prosím“. Ľudia bežne v obchode nepoužívajú „prosím“ a bez pozdravu si vypýtajú dvadsať dekov šunky. No naša komunikácia s pani predavačkou by mohla vyzerať napríklad takto: „Dobrý deň, prosím si dvadsať dekov šunky. Ďakujem. Pekný deň vám prajem.“ A druhý človek v tej chvíli dokáže často zrkadliť našu náladu a usmeje sa, je príjemnejší, ochotnejší.

Slovko „ďakujem“ sa náš syn naučil používať veľmi rýchlo a zaradil ho do aktívnej slovnej zásoby. Doteraz nemá s jeho používaním problém. „Prosím“ je slovo, na ktoré pozabudne, a keď si niečo vypýta bez neho, vždy ho stopneme a povieme, že mu nerozumieme. Vtedy sa opraví a všetko zopakuje s „prosím“ alebo úplne preformuluje požiadavku tak, aby mu „prosím“ nechýbalo. Niekedy stačí len pohľad naňho po tom, čo vyslovil „chcem“ a už sa opravuje. Zlepšuje sa to. Výrazne reaguje na používanie „prosím“ od nás rodičov. Aj my naň sem-tam pozabudneme, a keď si to uvedomíme a je syn pri nás, zvrtneme to na ponaučenie. „Vidíš, zabudla som povedať „prosím“ a tatino nereaguje, ale keď ho teraz poprosím, rád to pre mňa urobí.“

Bola som u kamarátky a chcela som, aby sa syn najedol. Spýtala som sa ho: „Chceš…?“ Syn povedal: „Nie, nechcem, ďakujem.“ Kamarátka mi s úsmevom povedala: „Odpovedá tak, ako sa pýtaš.“ Sama som sa pristihla pri tom, keď som zázračné slovo nepoužila. A tak si dávam pozor a používam: „Prosíš si?“ My rodičia chceme, aby boli deti iné, lepšie ako sme my, no keď pozorujem vlastný vývoj, môžem povedať, že čím častejšie sme v kontakte s našimi rodičmi, tým viac sa na nich podobáme a preberáme od nich spôsob komunikácie. Úloha rodiča sa nekončí, keď dieťa dospeje, trvá po celý život oboch strán, a tak výchovne na seba stále vplývame. V dospelosti sa už rodičia učia aj od svojich detí.

Vysvetľujeme synovi, že „prosím“ dokáže meniť ľudí. Že keď si vypýta niečo s „chcem“, nemusí mu byť vyhovené a ešte si niekto o ňom pomyslí, že sa nevie správať. Ak však použije „prosím“, často dostane, čo si žiada. Niekedy ho za správne a samostatné použitie týchto slov chválime. Deti nebudú chcieť používať z pravidiel správania sa nič, ak ich nebude používať rodič. Nie je dobré hovoriť deťom o teórii a vyžadovať ju len od nich. Deti rýchlo rodičov prekuknú a majú legitímne právo nepoužívať pravidlá správania, ak tak nerobia ani rodičia. Príklad je najsilnejší výchovný prostriedok. Účinkuje rýchlo a len s pozitívnymi vedľajšími účinkami.

Je fantastické, ak škôlky a školy sú v tomto smere dosť nápomocné a vyžadujú od detí správanie na najvyššej úrovni. Je to dobré preto, lebo deti v puberte z týchto návykov poľavia a budú sa hanbiť aplikovať ich v praxi. To, do akej miery máme dobre vychované dieťa, vieme zhodnotiť až v jeho dospelom veku. Aj personál škôlky a školy bude používať len tie pravidlá správania, ktoré bežne používa doma, a tak máte možnosť aj vďaka správaniu personálu, ktorý je príkladom pre deti, vidieť, čo môže z vášho dieťaťa vyrásť. Silný výchovný majú na deti často aj učitelia. Z každej školy si pamätám niekoľko učiteľov, ktorí boli pre mňa ľudským príkladom výborného správania sa, vkusu a noblesných spôsobov. Rada na nich spomínam, a keď sa stretneme, porozprávame sa. Niektorým napíšem či zavolám. Sme v kontakte. Na negatívne „vzory“ som rýchlo zabudla. Ako krásne znie veta: „Prosím, deti, otvorte si učebnicu na strane 55. Ďakujem a…“ Sledujte, či ľudia okolo vás používajú „prosím“ a „ďakujem“. V poriadku, ale začnite od seba. Vy ste prvým vo vašom živote, ktorý má od vás dostať najlepšie správanie. Vtedy ste príkladom.

Zdieľaj článok