Tak akí by sme mali byť? Slušní alebo zdvorilí?

od | 15. 01. 2020 | Etiketa pre mladé slečny, Etiketa pre mladých džentlmenov, Rodinná etiketa

Počas školení sa dospelých pýtam, čo si myslia o pojmoch slušnosť a zdvorilosť. Som zvedavá, ako vlastnými slovami opíšu, čo znamenajú, aký vidia medzi nimi rozdiel a či by sme mali byť v živote slušní alebo zdvorilí. Ktorá vlastnosť stojí vyššie? Väčšinou sa stretávam s odpoveďou, že slušnosť je cieľ. Ak sa hovorí o spoločenskom správaní alebo sa o ňom píše v článkoch, knihách, spomína sa slušnosť. Ale skutočne je cieľom výchovy slušný človek? Môj názor je, že to je málo.

Slušnosť vidím ako informáciu, ktorú dostáva dieťa od svojho rodiča. Rodič, ktorý svoje dieťa vychováva slovami, odovzdá informáciu a dieťa si ju uloží do mozgu. Vie, čo znamená byť slušný, chápe, ako sa správa slušný človek. To však neznamená, že bude aj prakticky uplatňovať pravidlá správania sa vo svojom živote. Keď sa takto vedeného človeka spýtate, ako sa treba správať, vie odpovedať, no často mu chýba prax.

Rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti činmi, im každý deň svojím príkladom ukazujú uplatňovanie pravidiel správania sa v praxi, vedú ich k zdvorilosti a sami sú zdvorilí. Deti ani nemusia teoreticky pripravovať, pretože ak deti nevedia, prečo rodič konal tak, ako konal, spýtajú sa, požiadajú o vysvetlenie, aby situácii porozumeli. Ukázanie pravidiel správania sa prostredníctvom vlastných činov je nenútená a veľmi efektívna forma výchovy. Deti budú vždy čerpať zo svojich skúseností s rodičmi. Odpovede na neznáme otázky budú hľadať v tom, čo odpozorovali v správaní rodičov a starých rodičov.

Odpoveď je, že by sme sa mali stať zdvorilými dospelými ľuďmi, ktorí vedú svoje deti príkladom, v ktorom ukazujú svoju slušnosť. Čiže teóriu menia na prax.

Je dobré vedieť, že ani ten najlepší učiteľ nás nenaučí viac ako sedemdesiat percent toho, čo ovláda sám. Samoštúdium, roky praxe a vlastné chyby sú dôležitou súčasťou v zdvorilom správaní.

Zdieľaj článok